Prax však ukazuje, že je výhodnejšie silážovať kukuricu v neskoršej fáze zrelosti, teda v rozmedzí sušiny celej rastliny medzi 35 až 38 % a s mliečnou líniou v troch-štvrtinách zrna. Tento posun v pohľade na ideálnu silážnu zrelosť reflektuje predovšetkým pokrok v šľachtení a používaní nových technológií, ku ktorému došlo v posledných rokoch u moderných hybridov kukuríc. U nových typov silážnych hybridov nedochádza behom dozrievania k tak rýchlemu poklesu stráviteľnosti vlákniny zelenej časti rastliny, odumieranie spodných vrstiev listov, rastliny vykazujú lepší zdravotný stav a odolnosť voči škodcom. Vhodnosť porastu pre silážovanie však nie je možné posudzovať výhradne podľa obsahu sušiny alebo mliečnej línie zrna. Rýchle stanovenie sušiny, väčšinou v mikrovlnnej piecke, sú obvykle zaťažené veľkou (štatistickou) chybou a čo sa týka metódy mliečnej línie, je preukázaná pomerne vysoká variabilita medzi umiestnením tejto línie na zrne a sušinou celej rastliny. Tieto metódy teda musíme brať iba ako orientačné. Aby sme si skutočne zodpovedne načasovali termín silážovania, musíme brať v úvahu nielen sušinu porastu, ale minimálne takisto obsah škrobu, cukrov a vlákniny. Je nutné si uvedomiť, že postupným dozrievaním kukuríc narastá ich sušina aj obsah škrobu a naopak klesá obsah cukrov. Klesá taktiež obsah vlákniny celej rastliny, ale tento pokles je daný nárastom obsahu ľahko stráviteľného škrobu. Fakticky sa však starnutím rastliny obsah vlákniny v stonke a listoch zvyšuje, zvyšuje sa aj lignifikácia týchto častí rastliny a znižuje sa ich stráviteľnosť.